Zapadné Tatry - Roháče
alebo nonstop zimný prechod hrebeňom.
Pred 19 rokmi sme v rovnakom čase začínali šliapať od Horárne Biela skala cez Sivý vrch s pokračovaním po hrebeni na Volovec a ukončením túry na chate Zverovka.
Bola to moja najdlhšia cesta na pivo a za tých 25 hodín si každý z nás siahol na dno.
Vtedy sme vyrážali traja čo je vzhľadom na dĺžku a náročnosť zimného hrebeňa bezpečnejšie, človeku sa v kolektíve veselšie nadáva a aj tá cesta ubieha nejako rýchlejšie.
Západné Tatry sú moja srdcovka a posledné roky som sa v zime na hrebeň moc nedostal a už dlhšie mi v hlave vŕtala myšlienka zopakovať si niečo podobné, riadne sa natlačiť adrenalínom a vyplaviť endorfíny.
Ubehlo 19 zimých sezón, pribudli šediny a v rámci chodenia po grúňoch má človek aj trochu viac skúseností takže od myšlienky nebolo daleko činom.
Perióda dobrého počasia a chuť dobrodužstva ma rozhýbali k rozhodnutiu znovu to po rokoch skúsiť a 17.3. o 8:00 vystupujem na Rástestí pri zverovke a z veľkým odhodlaním vykročím na cestu hore Roháčskou dolinou.
Tentokát som sám, idem naopak a končiť by som mal ráno pri Horárni Biela skala, život je zmena však do rovnakej rieky človek tiež nevstupuje dvakrát.
Po Tatliakovu chatu je to v pohode, je všedný den dolina je prázdna a ja si užívam ticho a pohľady na slnkom nasvietený hreben.
Zábava začína už nad chatou a pri výstupe do sedla Zábrať dostávam riadne zabrať keď sa prebíjam zapadajúc v hlbokom snehu po “Oné” a niekedy aj trochu hlbšie.
Do sedla som sa doslova prebojoval a myšlienky na ústup zahnal až parádne vyfúkaný hrebeň cestou na Volovec.
Keď som sa vyhrabal zo zasneženého lesa musel som sa posadiť na zadok, takýto pohľad na svet ma vždy dostane |
Stratil som dosť času a síl ale pokračujem dalej s predtuchou že ten hrebeň nebude ešte to pravé orechové a vzhľadom na čersvé preveje si užijem aj toho adrenalínu.
Pôvodný plán doraziť po Baníkov ešte za šera a vyhnúť sa nočnému prechodu exponovanej časti hrebeňa som už zavrhol a množstvo čerstvo naviateho snehu ma núti k väčšej opatrnosti takže slimačím tempom dorazím pred západom slnka len do Smutného sedla.
Tu hore panuje neskutočné ticho je bezvetrie a všade božský kľud.
Paráda, takže hrebeň mám na celú noc len pre seba, toto sú tie zážitky na ktoré sa nezabúda.
Po dlhšej pauze nahodím batoh zapnem čelovku schytím valašku a hor sa hore grúňom na prvú kopu….
Cesta je to zarúbaná a na niektorých miestach neostáva iné len vypnuť bruchohruď a zo stiahnutým hrdlom sa opatrne posúvať ďalej, malé zaváhanie a dolu by to šlo veľmi rýchlo z mizernou šancou na úspešný koniec a takmer istou šancou na ….
Ticho prerušuje len skrabanie mačiek, údery valašky a pri ťažšom mieste je po mojom monológu hneď aj dolina plná pohlavných orgánov.
Orientácia je vzhľadom na množstvo naviateho snehu náročná takže zľava ? sprava ? rozhodnúť sa musíš…
Slovami vojnového veterána “ Nepriateľ vľavo, Nepriateľ vpravo, Nepriatelˇ vpredu aj vzadu, Hurááá… už nám neutečie “
22:00 stojím na Baníkove, posledný traverz pod vrcholom bol ťažký a adrenalínu mám už plné trenky, každopádne najexponovanejšie miesta mám za sebou a ostáva už len monotónne kráčanie hrebeňom až na Sivý vrch a odťiaľ už len rýchlo dolu grúňom na to zaslúžené Pivo .) Či…?
Mlhovno vidieť |
Na dno som si tentokrát nesiahol, tempo som prispôsobil podmienkam a tá vytrvalosť sa rokmi tiež zlepšuje.
Či to ešte podobným spôsobom niekedy skúsim ? Netuším.…