chvtk.dk@gmail.com

piatok 18. marca 2022

Zapadné Tatry 17.-18.3.

 Zapadné Tatry - Roháče  

alebo  nonstop zimný prechod hrebeňom.



Pred 19 rokmi sme v rovnakom čase začínali šliapať od Horárne Biela skala cez Sivý vrch s pokračovaním po hrebeni na Volovec a ukončením túry na chate Zverovka. 

Bola to moja najdlhšia cesta na pivo a za tých 25 hodín si každý z nás siahol na dno. 

Vtedy sme vyrážali traja čo je vzhľadom na dĺžku a náročnosť zimného hrebeňa bezpečnejšie, človeku sa v kolektíve veselšie nadáva a aj tá cesta ubieha nejako rýchlejšie.

Západné Tatry sú moja srdcovka a posledné roky som sa v zime na hrebeň moc nedostal a už dlhšie mi v hlave vŕtala myšlienka zopakovať si niečo podobné, riadne sa natlačiť adrenalínom a vyplaviť endorfíny. 

Ubehlo 19 zimých sezón, pribudli šediny a v rámci chodenia po grúňoch má človek aj trochu viac skúseností takže od myšlienky nebolo daleko činom.

Perióda dobrého počasia a chuť dobrodužstva ma rozhýbali k rozhodnutiu znovu to po rokoch skúsiť a 17.3. o 8:00 vystupujem na Rástestí pri zverovke a z veľkým odhodlaním vykročím na cestu hore Roháčskou dolinou. 

Tentokát som sám, idem naopak a končiť by som mal ráno pri Horárni Biela skala, život je zmena však do rovnakej rieky človek tiež nevstupuje dvakrát.

Po Tatliakovu chatu je to v pohode, je všedný den dolina je prázdna a ja si užívam ticho a pohľady na slnkom nasvietený hreben.

Zábava začína už nad chatou a pri výstupe do sedla Zábrať dostávam riadne zabrať keď sa prebíjam zapadajúc v hlbokom snehu po “Oné” a niekedy aj trochu hlbšie. 

Do sedla som sa doslova prebojoval a myšlienky na ústup zahnal až parádne vyfúkaný hrebeň cestou na Volovec. 

Keď som sa vyhrabal zo zasneženého lesa musel som sa posadiť na zadok, takýto pohľad na svet ma vždy dostane

Stratil som dosť času a síl ale pokračujem dalej s predtuchou že ten hrebeň nebude ešte to pravé orechové a vzhľadom na čersvé preveje si užijem aj toho adrenalínu.

Pôvodný plán doraziť po Baníkov ešte za šera a vyhnúť sa nočnému prechodu exponovanej časti hrebeňa som už zavrhol a množstvo čerstvo naviateho snehu ma núti k väčšej opatrnosti takže slimačím tempom dorazím pred západom slnka len do Smutného sedla.  

Tu hore panuje neskutočné ticho je bezvetrie a všade božský kľud. 

Paráda, takže hrebeň mám na celú noc len pre seba, toto sú tie zážitky na ktoré sa nezabúda.

Po dlhšej pauze nahodím batoh zapnem čelovku schytím valašku a hor sa hore grúňom na prvú kopu…. 

Cesta je to zarúbaná a na niektorých miestach neostáva iné len vypnuť bruchohruď a zo stiahnutým hrdlom sa opatrne posúvať ďalej, malé zaváhanie a dolu by to šlo veľmi rýchlo z mizernou šancou na úspešný koniec a takmer istou šancou na ….

Ticho prerušuje len skrabanie mačiek, údery valašky a pri ťažšom mieste je po mojom monológu hneď aj dolina plná pohlavných orgánov. 

Orientácia je vzhľadom na množstvo naviateho snehu náročná takže zľava ? sprava ? rozhodnúť sa musíš… 


Slovami vojnového veterána “ Nepriateľ vľavo, Nepriateľ vpravo, Nepriatelˇ vpredu aj vzadu, Hurááá… už nám neutečie “

22:00 stojím na Baníkove, posledný traverz pod vrcholom bol ťažký a adrenalínu mám už plné trenky, každopádne najexponovanejšie miesta mám za sebou a ostáva už len monotónne kráčanie hrebeňom až na Sivý vrch a odťiaľ už len rýchlo dolu grúňom na to zaslúžené Pivo .) Či…?


Mlhovno vidieť

Na dno som si tentokrát nesiahol, tempo som prispôsobil podmienkam a tá vytrvalosť sa rokmi tiež zlepšuje. 

Či to ešte podobným spôsobom niekedy skúsim ? Netuším.… 




sobota 11. septembra 2021

6/3 Sunset / Sunrise - Dumbier alebo Miesiči v Nízkych tatrách

 

V septembri 1990 sme v rámci prechodu Ďumbierskej časti hrebena bivakovali na vrchole Ďumbier.

Vzhľadom na dobré počasie sme si vybrali tento rok podobnú trasu a na začiatku som netušil že sa celá história takmer identicky zopakuje a znovu zložíme kosti na najvyššom vrchole Nízkych Tatier.

V auguste r1990 na Ďumbieri osadili vrcholový kríž, časom musel byť nahradený kedže prírodný živel neojebeš a podmienky na vrchole bývajú drsné. Napriek tomu sa mi vynárajú spomienky a na náš bivak v r.1990 a úvodné foto som upravil a kedže pôvodný parťák  rokmi zhrdzavel tak som ho vymenil ale takto nejak to tam mohlo pred rokmi vyzerať.

7.9.-9.9.2021 Začíname povinnou jazdou s občersvením na Štefáničke odkial sme si to po 1,2, a 3 občerstvení nasmerovali na vrchol. dalšie dni už pokračovali podobne, pri prechode hrebena nesmie chýbať ani občerstvenie na Kamennej chate povinné občerstvenie a bivak na Útulni durková alebo inak povedané "Pacho a toho mliečka nebudeš" K tomu nezabudnuteľné výhľady, super počasie končiaceho leta z jemným farebným odtieňom jesene a tak MIESIME podrážky o nízkotatranskú žulu fučíme pod váhou batohu a hltáme to estetično plnými dúškami.


















Chodnícek lemujú záhony dozretých Brusníc a Čučoriedok občas narazíte aj na medvedí TRUS plný podobných dobrôt, kto by odolal a ako sa hovorí "Lepšie stúpiť do Medvedieho trusu ako vstúpiť do CHvtK" 😉