Zapadné Tatry - Roháče
alebo nonstop zimný prechod hrebeňom.
Pred 19 rokmi sme v rovnakom čase začínali šliapať od Horárne Biela skala cez Sivý vrch s pokračovaním po hrebeni na Volovec a ukončením túry na chate Zverovka.
Bola to moja najdlhšia cesta na pivo a za tých 25 hodín si každý z nás siahol na dno.
Vtedy sme vyrážali traja čo je vzhľadom na dĺžku a náročnosť zimného hrebeňa bezpečnejšie, človeku sa v kolektíve veselšie nadáva a aj tá cesta ubieha nejako rýchlejšie.
Západné Tatry sú moja srdcovka a posledné roky som sa v zime na hrebeň moc nedostal a už dlhšie mi v hlave vŕtala myšlienka zopakovať si niečo podobné, riadne sa natlačiť adrenalínom a vyplaviť endorfíny.
Ubehlo 19 zimých sezón, pribudli šediny a v rámci chodenia po grúňoch má človek aj trochu viac skúseností takže od myšlienky nebolo daleko činom.
Perióda dobrého počasia a chuť dobrodužstva ma rozhýbali k rozhodnutiu znovu to po rokoch skúsiť a 17.3. o 8:00 vystupujem na Rástestí pri zverovke a z veľkým odhodlaním vykročím na cestu hore Roháčskou dolinou.
Tentokát som sám, idem naopak a končiť by som mal ráno pri Horárni Biela skala, život je zmena však do rovnakej rieky človek tiež nevstupuje dvakrát.
Po Tatliakovu chatu je to v pohode, je všedný den dolina je prázdna a ja si užívam ticho a pohľady na slnkom nasvietený hreben.
Zábava začína už nad chatou a pri výstupe do sedla Zábrať dostávam riadne zabrať keď sa prebíjam zapadajúc v hlbokom snehu po “Oné” a niekedy aj trochu hlbšie.
Do sedla som sa doslova prebojoval a myšlienky na ústup zahnal až parádne vyfúkaný hrebeň cestou na Volovec.
.jpg) |
| Keď som sa vyhrabal zo zasneženého lesa musel som sa posadiť na zadok, takýto pohľad na svet ma vždy dostane |
Stratil som dosť času a síl ale pokračujem dalej s predtuchou že ten hrebeň nebude ešte to pravé orechové a vzhľadom na čersvé preveje si užijem aj toho adrenalínu.
Pôvodný plán doraziť po Baníkov ešte za šera a vyhnúť sa nočnému prechodu exponovanej časti hrebeňa som už zavrhol a množstvo čerstvo naviateho snehu ma núti k väčšej opatrnosti takže slimačím tempom dorazím pred západom slnka len do Smutného sedla.
Tu hore panuje neskutočné ticho je bezvetrie a všade božský kľud.
Paráda, takže hrebeň mám na celú noc len pre seba, toto sú tie zážitky na ktoré sa nezabúda.
Po dlhšej pauze nahodím batoh zapnem čelovku schytím valašku a hor sa hore grúňom na prvú kopu….
Cesta je to zarúbaná a na niektorých miestach neostáva iné len vypnuť bruchohruď a zo stiahnutým hrdlom sa opatrne posúvať ďalej, malé zaváhanie a dolu by to šlo veľmi rýchlo z mizernou šancou na úspešný koniec a takmer istou šancou na ….
Ticho prerušuje len skrabanie mačiek, údery valašky a pri ťažšom mieste je po mojom monológu hneď aj dolina plná pohlavných orgánov.
Orientácia je vzhľadom na množstvo naviateho snehu náročná takže zľava ? sprava ? rozhodnúť sa musíš…
Slovami vojnového veterána “ Nepriateľ vľavo, Nepriateľ vpravo, Nepriatelˇ vpredu aj vzadu, Hurááá… už nám neutečie “
22:00 stojím na Baníkove, posledný traverz pod vrcholom bol ťažký a adrenalínu mám už plné trenky, každopádne najexponovanejšie miesta mám za sebou a ostáva už len monotónne kráčanie hrebeňom až na Sivý vrch a odťiaľ už len rýchlo dolu grúňom na to zaslúžené Pivo .) Či…?
 |
Mlhovno vidieť
 |
Na dno som si tentokrát nesiahol, tempo som prispôsobil podmienkam a tá vytrvalosť sa rokmi tiež zlepšuje.
Či to ešte podobným spôsobom niekedy skúsim ? Netuším.…
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
